Varchola – Warhola – Warhol

Vždy, keď ma niekto požiada vysloviť sa k Andymu Warholovi a jeho dielu, vybavia sa mi tri východiská, ktoré osobne považujem za základné pri hľadaní skutočnej podoby umelcovho ega i diela. Sú to: jeho pôvod a s ním spojené vierovyznanie a sociálne prostredie, v ktorom vyrástol, jeho detské adolescentné ašpirácie a tretím východiskom je schopnosť psychologicky analyzovať, alebo až nadbiehať na možné požiadavky konzumentov umenia v konkrétnom období.
Andy Warhol ako typický americký umelec mal možno najnetypickejší americký pôvod pre americkú superstar. Vyrastal v rodine prostých sedliakov, ktorí sa v prvej štvrtine 20. storočia vysťahovali do USA za prácou z malej rusínskej dedinky Miková na severovýchodnom Slovensku. Otec Andrej Varchola bol nútený väčšinu svojho krátkeho života žiť mimo rodiny ako robotník v baniach a na stavbách ciest.
Malý Andy celé dni trávil so svojou matkou Júliou, emocionálne zaťaženou na svoju starú vlasť. Júlia ako prostá dedinská žena nevedela po anglicky, a tak prvou rečou Warhola bola rusínčina (nedávno kodifikovaná ako spisovný jazyk Rusínov žijúcich na severovýchodnom Slovensku, juhovýchode Poľska a na Podkarpatskej Rusi, terajšej Zakarpatskej Ukrajine). Podľa výpovede žijúcich bratov umelca Johna a Paula im matka často rozprávala o ťažkom živote v rodnej vlasti, kde smrť bola takmer každodennou samozrejmosťou. Prvorodené dieťa, dievčatko, musela pochovať cestou na úteku pred vojakmi 1. svetovej vojny. John spomína ako im matka popisovala utrpenie vojny: „V lesoch a na lúkach bolo plno mŕtvych tiel. Ešte aj po vojne sa v tráve beleli lebky vojakov ako veľké biele huby“.
Obraz strachu a hrôzy z výpovede matky sa pravdepodobne vryl do šedej kôry malého neurotického chlapčeka. Viera v Boha bola pre sociálne veľmi slabú rodinu bez otca jedinou spásou a nádejou. John Warhola tento fakt komentuje: „Naša matka nám často hovorila, že keď nám je zle, aby sme sa vždy obracali k Bohu“. Tieto matkine slová poznamenali Andyho na celý život. Teta umelca (Eva Bezeková, matkina sestra) tvrdila, že koncom šesťdesiatych rokov sa Andy ešte pravidelne modlil spolu s matkou a často navštevoval cirkev byzantskej orientácie. Paul, Andyho starší brat, tvrdí, že Andy zostal verným kresťanom až do svojej smrti.
V súvislosti s tým si kladiem otázku, nie sú tieto skutočnosti jedným z katalyzátorov čiastočnej tematickej orientácie tvorby Andyho Warhola? Séria obrazu „Lebka“, výtvarné pretransponovanie Leonardovej „Poslednej večere“, podľa vlastnej farebnej kompozičnej i vizuálnej podoby, veľká séria obrazov so smrťou (autohavárie, letecké nešťastie, samovraždy, elektrické kreslá a znovu lebky) nás k tomu priam navádzajú.
Nedostatok a chudoba v detstve (podľa výpovede bratov Johna a Paula, žili po smrti otca veľmi chudobne, a aby prežili, matka Júlia robila rôzne ručné práce, ktoré predávali na „blšákoch“, pracovala sporadicky ako slúžka u istého Žida) zrejme iritovali sny a túžby malého Andyho po bohatstve a úspechu. Už ako dieťa tvrdil, že chce zažiť slávu TrumanaCapoteho, byť superstar. V škole vynikal hlavne v kreslení a maľovaní. John Warhola tvrdí, že jeho učiteľ o ňom hovoril ako o mimoriadnom umeleckom zjave nášho storočia. Aj napriek tomu, že mladý Andy bol v škole viac utiahnutý, vždy dával o sebe vedieť. Buď viaczmyselnými výrokmi alebo prácou. Údajne, ak sa cítil veľmi osamotený, neváhal pristúpiť k svojmu učiteľovi a povedať: „Chcem, aby ste ma dnes zabávali“.
Jeho sny a túžby sa začali meniť na realitu tesne po absolvovaní umeleckých štúdií v rodnom Pittsburghu. Ako vynikajúci kresliar s minimálnou výbavou umelca a niekoľkými dolármi vo vrecku odchádza dobyť umelecký svet New Yorku. Spočiatku žije veľmi chudobne. Kreslí pre rôzne časopisy a po nociach si robí štúdie na rôzne témy. Údajne v tom čase poznamenáva: „Zrejme, ak chcem byťúspešným a známym, musím maľovať to, čo má úspech a čo je známe“. V tom čase už na newyorskej výtvarnej scéne rezonuje R. Rauschenberg a Andy celé to výtvarné divadlo rodiaceho sa pop-artu sleduje tak trochu so závisťou, ale s maximálnym rozhodnutím presadiť sa. Prostredníctvom známych sa dostáva do prostredia známejších osobností a neprestajne sleduje život nekonečne kamsi sa náhliaceho New Yorku. Ohurujú ho výklady a obchody plné chronicky známych výrobkov, reklamné steny a svietiace nápisy s portrétmi a menami slávnych osobností. Po nociach kreslí tieto dojmy, alebo skôr konkrétne podoby najčastejšie videného a známeho. Vznikajú obrazy polievkových konzerv, portréty slávnych osobností a obrazy aktuálnych článkov z novín. V presvedčení, že byť v blízkosti známeho alebo slávnych znamená krok k vlastnej sláve. Inšpiruje ho v novinách rozsiahla správa o smrti M. Monroe. Okamžite vytvára sériu jej portrétov a z neznámeho reklamného výtvarníka sa stáva známy umelec. Rodia sa prvé úspechy na výstavách a Andy si čím ďalej tým viac uvedomuje svoju prítomnosť na ceste k sláve. Je tak produktívny, že v tom čase sa mu mohol sotva niekto vyrovnať. Technikou sieťotlače na plátno alebo papier množí svoje obrazy v sériách, v nákladoch 300 kusov i viac. Dopyt po jeho obrazoch s portrétmi Marilyn ho núti zvyšovať náklad. Podobne je to aj s obrazmi Campbell´sSoup a inými. Stáva sa všadeprítomnou „siluetou“ na rôznych večierkoch smotánky, o jeho diela bojujú popredné svetové galérie moderného umenia. Úspech a sláva mu prinášajú aj utrpenia. Hovorí: „Tieto rôzne večierky a party ma vyčerpávajú. Človek tam stratí kopu času. Vždy dookola to isté“. Doma vo svojom byte, kde žil až do smrti svojej matky, sa uzatvára pred svetom biznisu a slávy do ticha v spoločnosti starožitného nábytku, obrazov starých majstrov a rôznych až gýčovitých výrobkov. Je to jeho túžobne vysnívaný svet plný predmetov, o ktorých ako dieťa povedal: „Raz budem slávny a v mojom dome už nebudú iba obrazy komiksov, ale obrazy a nábytok ako je to v izbách boháčov“. Ani jeden vlastný obraz. Spí sám v starej manželskej posteli obklopenej viacerými televíznymi prijímačmi. V úplne inom svete, na roky vzdialenom od skutočnej podoby hviezdy pop-artu.
Vynára sa tu otázka. Ktoré prostredie je pre jeho skutočné ego autentické a čo nevyhnutnosťou jeho biznisu? Kým v skutočnosti bol? Zostal v podvedomí chudobným chlapcom z rodiny zápasiacej o sociálne prežitie, alebo sa stal svojím zovňajškom i vnútrom hviezdou popu? Nebola to iba hra, póza? Koniec koncov, čo v súvislosti s Andym Warholom bolo skutočnou realitou a čo iba pózou? Bol i nebol (ako i sám tvrdil) maliarom, filmárom a mecenášom. Vytváral svoje obrazy ako umenie či ako tovar? Veď dokonca údajne prehlásil, že najväčším umením je zarábať peniaze. Neštudoval dejiny umenia, pretože sám seba považoval za umenie. Vyslovil stovky protirečení a slovných hračiek. Dokázal sa hrať na extravagantnú superstar do dna vychutnávajúc slávu a uznanie, aby to na druhej strane všetko kompenzoval meditáciou, utiahnutý do svojho zaprataného bytu, alebo v modlitbách so svojou matkou. Ktorý z tých dvoch bol skutočným Andym? Zdá sa, že dnes o Warholovi môžeme vedieť všetko, ale aj nič. A akoby medzi tým neexistoval žiadny rozdiel. Andy Warhol naďalej zostáva veľkou neznámou, chronicky známy cez svoje slávne obrazy, výroky a tajuplný svojím skutočným egom. Tajnostkár, neurotik, génius, superstar i prostý človek, boháč i chudobný, dobrý i zlý, uznaný i zatracovaný. Proste Andy Warhol. Živé i „mŕtve“ umenie v jednom celku.
Človek, ktorý ako nik iný dokázal povýšiť banalitu na post umenia a na ceste za uznaním a slávou prekročiť neuveriteľne veľkú bariéru chudoby. Ak mám byť úprimný, pre mňa osobne existujú dvaja. Slávny Andy Warhol – kráľ pop-artu a Andrej Varchola – syn chudobných Rusínov z malej dedinky Miková na východe Slovenska. Prostý, obyčajný človek, podobný tisíckam iných Slovanov. No v jednom si nie som celkom istý. Ktorý z nich je tým pravým Andym Warholom?

Michal Bycko, PhD., kurátor