Pojmy nie sú dojmy | Múzeum Andyho Warhola

Pojmy nie sú dojmy

Možno trochu netradičný názov príspevku, ale vystihuje podstatu problematiky, ktorej sa chceme v nasledujúcich riadkoch venovať. Začneme teda základnou stavebnou jednotkou jazyka, teda slovom. Každé slovo niečo pomenúva, má svoj význam, v slovných spojeniach, vo vetách, súvetiach slúži ako základný prostriedok jazykovej komunikácie. Význam slova, jeho vecný obsah, môže byť niekedy neúmyselne zamieňaný. Hlavne, ak sa človek nezaoberá problematikou, v ktorej sa dané slovo (pomenovanie, termín) používa, prípadne s ním prichádza do kontaktu sporadicky alebo náhodne, či nestretáva sa s ním vôbec. Preto by sme v tomto krátkom príspevku radi vysvetlili, ako je to s niektorými pojmami, s ktorými sa v praxi stretávame.

Návštevníci múzea sa nás často pýtajú, či vystavené diela Andyho Warhola sú originálmi, či to nie sú kópie, repliky alebo reprodukcie. Tento zmätok u návštevníka možno vyvoláva technika, ktorou Andy Warhol tvoril. Ako vyštudovaný grafik začal v 60. rokoch minulého storočia používať sieťotlač (serigrafiu), teda v tom čase najmladšiu tlačiarenskú grafiku používanú v umeleckej grafike i v priemysle. Táto tlačiarenská technika je založená na jednoduchom princípe pretláčania farby napnutým a do rámu vsadeným jemným sitom (kovové, hodvábne, nylonové alebo polyesterové), ktoré slúži ako forma na tlač. Na site sa vykryjú miesta, ktoré na výtlačku majú zostať nevytlačené, nevykrytými miestami prenikne farba a takto pripravené sito je vlastne tlačiarenskou šablónou. Týmto pojmom (serigrafia/sieťotlač) označujeme aj grafický list vzniknutý touto technikou. Takže každý z takto vzniknutých grafických listov je originálom. Musí byť však autorizovaný, teda značený, číslovaný, podpísaný, prípadne môže byť sprevádzaný certifikátom.

Vo svete výtvarného umenia existuje niekoľko grafických techník, ktoré sa používajú na sériovú tvorbu diel. Jedna z najstarších je technika sieťotlače (v angličtine Screen printing alebo Silk printing). SIEŤOTLAČ bola známa v starovekej Číne a Japonsku ako druh šablónovej tlače používanej k tradičnej potlači látok cez sito pomocou šablóny, kde sa farba pretláčala cez sito pomocou štetcov. V Európe sa princíp sieťotlače začal používať v 19. storočí. Technicky bol prepracovaný v USA, kde sieťotlač našla organizovanú základňu v Národnej sieťotlačovej spoločnosti. (National Serigraph Society), založenej v roku 1936, a základňu spoločenského uplatnenia v úžitkovej grafike. Pri sieťotlači je sieťka z jemnej sieťoviny umiestnená v ráme (rám môže byť drevený, hliníkový alebo plastový) nad papierom, plátnom (alebo iným potláčaným predmetom). Farba sa potom pretláča cez sito pomocou stierky, ktorá má zväčša rovnakú šírku ako sito samotné.

SERIGRAFIA (serigraphy) – UMELECKÁ SIEŤOTLAČ, tento pojem začali používať umelci v tridsiatych rokoch 20. storočia. Seri znamená v latinčine hodváb a graphein je z gréčtiny a znamená písať alebo kresliť, preto serigrafia. Takto chceli odlíšiť umeleckú sieťotlač od komerčnej sieťotlače. V umeleckom svete sa sieťotlač rozšírila až po druhej svetovej vojne (F. Léger, V. Vassarely, R. Lichtenstein, R. Rauschenberg, z českých grafikov J. Šváb). Andy Warhol využil vo svojej tvorbe prednosti tejto grafickej techniky, ktorá mu dovoľovala zakomponovať do tlače kresbu, maľbu, v jeho prípade hlavne fotografiu, a umožnila zotrieť hranice medzi maľbou a fotografiou.

Vráťme sa teda k pojmu ORIGINÁL (z lat. origo – pôvod, počiatok), ktoré v umení označuje pôvodné umelecké dielo, vo voľnej grafike založené na opakovateľnosti tlače grafického listu v určitom počte, kde všetky tieto listy tlačené v určitom náklade sú originálom a je nutné tieto tlače odlišovať od replík, kópií, plagátov a reprodukcií a nezamieňať si tieto pojmy. Ak je vytlačený grafický list iba jedenkrát (a doska prípadne zrušená/zničená), je súčasne unikátom.

Originál môže nahradiť REPLIKA (z lat. replicatio – pohyb naspäť), ktorá je obmenou originálneho umeleckého diela vytvorená buď samotným autorom (napr. Tizianova Toaleta mladej ženy v parížskom Louvri a v Obrazárni Pražského hradu), alebo inou osobou, dielňou či okruhom. Od kópie sa líši tým, že sa nesnaží o úplnú zhodu s originálom. Vzniká spravidla skoro súčasne s originálom, niekedy i v niekoľkých exemplároch. Odlišnosti replík sú zachytávané v odbornej literatúre. Repliku treba odlišovať od kópie a falzifikátu.

V prípade KÓPIE (z lat. copia – zásoba, množstvo) ide o presné napodobenie originálu pôvodnou technikou, materiálom a v pôvodnom rozmere. Kópia vzniká spravidla neskôr niekým iným ako autorom originálu, a niekedy ako ochrana proti poškodeniu, keď napr. v exteriéri chátrajú vplyvom počasia. Sú vyhotovované aj tzv. študijné kópie, ktoré nesmú mať veľkosť originálu a slúžia ako spôsob výuky v oblasti umenia. A opäť, kópiu je nutné odlišovať od repliky a falzifikátu.

Niekedy sa môžeme stretnúť s pojmom REPRODUKCIA (z lat. re- znovu, producere – rodiť, tvoriť), v ktorom ide o označenie diela, ktoré nevzniká rukou umelca, ale v súčasnosti hlavne technikou tlače. Farebne sa reprodukcia líši nepresnými tónmi, veľakrát i rozmerom obrazu, takže nemá rovnakú pôsobivosť. S reprodukovateľnosťou diela je spojené sprostredkované preniknutie umeleckých diel do najširších vrstiev, ale tiež iná kvalita zážitku. Ako príklad môžeme uviesť prítomnosť reprodukcie Leonardovej Poslednej večere v rôznej kvalite, rozmeroch či technike v bežných domácnostiach.

Špecifické postavenie má FAKSIMILE (z lat. fac – urob, simile – podobne), teda verná napodobenina diela, presná kópia v rovnakom meradle. Faksimile býva používaná ako študijný materiál namiesto vzácneho alebo nedostupného originálu (napr. faksimile Vyšehradského kódexu). Používa sa aj k výstavným účelom v múzeách a galériách, aby nebol ohrozený originál.

Žiada sa aj spomenúť pojem FALZIFIKÁT, FALZUM, v ktorej síce ide o kópiu umeleckého diela, ale ktorá je vedome vydávaná za originál známeho umelca za účelom podvodu povedzme v súvislosti s predajom. Obrazy sa falšovali už od dôb renesancie, známe sú napríklad pokusy o falšovanie obrazov A. Dürera, v 20. stor. vyvolali veľký rozruch falzifikáty Vermeerových obrazov od H. van Megerena, nedávno zaujala kauza okolo falšovateľa Wolfganga Beltracchiho.

V odbornej činnosti múzea preto dávame priestor interpretácii umeleckého diela v podobe prednášok, diskusií, besied, venujeme sa jej i počas lektorského výkladu, aby sme nielen prebudili záujem o umenie, priblížili zážitok z návštevy múzea, ale tiež aby došlo u percipienta/návštevníka k osvojovaní si informácií primeranou formou a určitým spôsobom aj uvedomeniu hodnoty a významu umeleckého diela, umeleckej výpovede.

Informácie a následná interpretácia tvorby umelca tak môže pomôcť pri pochopení a používaní pojmov, s ktorými sa síce niekedy percipient/návštevník stretáva, ale ich význam mu môže byť nejasný, alebo sa môže zamieňať, miešať či ho pliesť.

Mgr. Carmen Cilipová

Použitá literatúra:

Alois Bauer: Lexikón výtvarného umění, 1996. Nakladateľstvo FIN, Olomouc
Jan Baleka: Výtvarné umění, výkladový slovník (maliarstvo, sochárstvo, grafika), ACADEMIA, 1997