Keith Haring o Andym Warholovi: Bol najvýznamnejším umelcom od čias Picassa…

Keith Haring sa o nečakanej smrti Andyho Warhola dozvedel telefonicky počas svojho pobytu v Brazílii. Andyho smrť ním výrazne otriasla a ešte v ten deň si do svojho denníka zapísal niekoľko silných myšlienok, ktoré sú významnou sondou nielen do hĺbky ich osobného vzťahu, ale aj do kontextu, na pozadí ktorého sa tvorili dejiny umenia 80-tých rokoch minulého storočia. Haringové úvahy sú prejavom úcty k Andymu Warholovi, chápe jeho pozíciu v umeleckom svete a túto stratu indikuje smerom do svojho vnútra veľmi jasne.

Haring píše:

„Moje dielo mohlo vzniknúť len vďaka Andyho životu a jeho dielu. Pripravil môjmu umeniu cestu. To on bol prvým ozajstným populárnym umelcom v plnom zmysle slova a jeho umenie a život zmenili koncept „umenia a života“ v 20. storočí. Bol prvým ozajstným „moderným umelcom“.

Znovuobjavil myšlienku, že život umelca je sám o sebe umením. Napádal samotnú myšlienku „posvätnej“ definície umenia. Zotieral rozdiely medzi umením a životom natoľko, že sa stali v podstate nerozlíšiteľnými.

K fenoménu fotoaparátu a reprodukovaného obrazu sa postavil spôsobom, aký Duchamp iba naznačil. Šokoval celý na tovar orientovaný smer umenia tým, že ho porazil na vlastnom ihrisku. Stal sa učiteľom pre súčasnú generáciu umelcov rovnako ako pre všetkých umelcov v budúcnosti, ktorí „rozumeli“ digitálnym informáciám. Skutočne som presvedčený – či sa to niekomu páči alebo nie – , že bol najvýznamnejším umelcom od čias Picassa. A mnohým ľuďom sa to nepáči…

K Andymu ma neustále prirovnávali, ale nie som si istý, či zo správnych dôvodov. Samozrejme, bola by to pre mňa česť, ale mám dojem, že náš prínos v umení je odlišný.

Vždy však priznávam, že Andymu vďačím za veľa. Najväčšou poctou pre mňa bolo to, že ma podporoval a že mi pomáhal. Svojou podporu dával najavo už tým, že sa so mnou stretával.

Za tých päť rokov priateľstva som sa toho od Andyho veľa naučil. Pripravil ma na „úspech“ a na zodpovednosť, ktorú so sebou prináša. Používal hlavne príklady, ale často prišiel s nejakým návrhom alebo myšlienkou, niekedy smiešnou, inokedy vážnou. Posledných pár rokov to bol jeden z mála umelcov, s ktorým som sa mohol vážne baviť o veciach, na ktorých som pracoval. Tiež to bol jeden z mála výtvarníkov, ktorého ateliér ma inšpiroval, aby som pracoval viac a viac.

Iróniou je to, že práve on ma presvedčil, aby som viac dbal o vlastné zdravie a telo. Keď sme spolu išli do posilňovne a on dokázal urobiť viac klikov ako ja, došlo mi, že je najvyšší čas začať cvičiť.

Vždy sa zaujímal o všetko, čo robím, bol veľmi citlivý a vnímavý k veciam, ktoré sa dejú okolo neho. Nebolo to len tak, že by len bral, tak isto dával, alebo dával ešte viac. To on zosobňoval New York.

Neviem si N. Y. bez Andyho vôbec predstaviť. Ako máme vedieť, kam ísť a čo je „senzačné“?

Sebecky si myslím, že som stratil viac ako ostatní. Stratil som kamaráta, učiteľa a najväčšieho zástancu v celom umeleckom svete.

Andy bol pre mňa istotou a oporou, ku ktorej som vzhliadal na ťažkej ceste, po ktorej som sa rozhodol ísť. Vyšliapal mi cestu do sveta komercie a populárnej kultúry. Balansujem na tenkom ľade medzi „nízkym“ a „vysokým“ umením a práve on potvrdil istú „vážnosť“ alebo „reálnosť“ takéhoto umenia. Vďaka jeho podpore som nedbal na kritikov čakajúcich na jeden chybný krok a netrpezlivo predvídajúcich pád. Jeho pochopenie pre mňa bolo omnoho dôležitejšie než názor akéhokoľvek kritika. Väčšina z nich však píše len preto, aby obhájili vlastne myšlienky a predchádzajúce tvrdenia.

Keď sa niektorí ľudia snažili vycúvať z projektu Pop Shopu, Andy ma v podstate presvedčil, aby som ho otvoril. Vždy sa pridal na stranu nového nápadu alebo myšlienky.

Všetky tieto personifikácie niečoho, čo sa neskôr stalo pop-artom, celá ta filozofia „slávy a úspechu“, všetky tie portréty, filmy, reči o „výtvarnej forme“ a „obchodu ako umeniu“ sa zrodili z prirodzeného vývoja Andyho raného grafického citu. Tak nejak sa to „stalo“ a udalosti, ktoré nasledovali, boli skrátka neodvratné.

Mal neuveriteľný zmysel pre načasovanie. Často som s ním chodil na večierky a „spoločenské“ udalosti a pritom som sa naučil jednu vec.: Andy vždy dorazil v správny okamžik. Na večierku sa vždy objavil, keď už bola zábava v plnom prúde, ale nedosiahla vrcholu. Vlastne, to jeho príchod bol často tým najlepším okamžikom a znamením, že večierok práve „začal“. Rovnako dobre dokázal načasovať odchod. Mnohokrát som zažil, že zmizol po anglicky. Jasne, že sa nemohol rozlúčiť s každým, tak jednoducho odišiel vo chvíli, keď nikto nedával pozor. Po chvíľke si to ľudia všimli a pýtali sa: „Andy je už preč? A kedy odišiel?“ Nechcel, aby jeho odchod ukončil večierok, tak radšej potichu zmizol, keď sme to najmenej čakali… záhadne a štýlovo. Opustil nás tak, ako to robil na stovkách večierkoch… nepovšimnutý, ale neustále chýbajúci.

Jeho neprítomnosť je rovnako zarážajúca ako nečakaná. Večierok pokračuje, ale niečo sa zmenilo. Andy odišiel a už mi je za ním smutno.

Keith Haring, február 1987